O šťastí, na ktoré natrafíte (nielen) na chodníku

Keď som bol menší, hovorili nám, že to znamená šťastie pre človeka, ktorému sa to podarilo. Vzhľadom na to, že som vyrastal v Detve, neboli tam podobné veci výnimočné a zrejme to slúžilo ako nejaká náplasť na dušu pre „šťastíčkom“ postihnutého. Inak totiž neviem, prečo by také čosi malo byť pozitívnou prognózou osudu..

Oprášil som v pamäti slovíčka, na ktoré si slušný človek ani nespomenie a z chodníka som sa chystal prejsť po tráve, aby som topánku očistil. Keď som ale uvidel, koľko ma v nej podobných radostí čakalo, od tohoto zámeru som upustil...

Prečo sa takýmito vecami zaoberám? V žiadnom prípade nechcem vyvolávať hnev proti zvieratám – tie za nič nemôžu, veď robia iba to, čo musia. Tiež v tom nemám fetiš ani nič podobné. Chcem len poukázať na majiteľov psov, ktorí neberú ohľad na ostatných spoluobčanov a robia hanbu svojim poctivejším „kolegom“. Vyvenčia svojich obľúbencov, no šťastíčka ponechajú na mieste činu aj napriek tomu, že sú všade rozmiestnené nádoby aj s papierovými vreckami. Argument, že sáčky sú rozkradnuté je chabý, pretože len výnimočne som natrafil na kôš bez nich.

Podráždený touto a jej podobnými skúsenosťami, rozmýšľal som nad spôsobom, ako neporiadnych psíčkarov donútiť, aby sa polepšili. Mal som jednu hriešnu myšlienku – sedieť len tak na lavičke a sledovať ich. A každého neporiadnika odfotiť a dať na plagát s textom: „Stúpili ste aj Vy do TOHO? Poďakujte sa aj tomuto pánovi/panej.“ Ale neviem, či by to malo nejaký význam, skôr by sa to zvrhlo proti nešťastným zvieratám..

Bratislavčania (a najmä tí petržalskí) sa veľmi radi hrdia tým, že žijú v metropole, vo veľkomeste. Ale niekedy si tu naozaj pripadám ako na dedine či v tej mojej rodnej Detve - s tým rozdielom, že tam kontajnery a sáčky na psie "ee" nenájdete...
A pritom stačí tak málo – vstúpiť si do svedomia, odpratať to a nespoliehať sa na to, že to ostatní topánkami roznesú po okolí.